Túžba

Autor: Martin Jurík | 15.7.2015 o 9:10 | (upravené 15.7.2015 o 9:27) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

2. kapitola (časť 1/3) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava. 

Jonáš naťahoval krk a sústredene sa díval cez starožitný, tepaným striebrom vykladaný ďalekohľad. V púšti platilo odveké pravidlo: čo nájdeš, je tvoje. A Jonáš v púšti našiel kadečo. Konkrétne tento ďalekohľad v stane jedného beduínskeho náčelníka. Spolu s inými cennosťami. Najzaujímavejšie veci však objavil hlbšie vo vnútrozemí, smerom na juh. Aj teraz sa na jednu z nich díval. Jej lesk sa mihal medzi zrnkami piesku a zvlnený rozpálený vzduch ho niesol až k chlapovmu trénovanému oku. Ten si len niečo zamrmlal, zložil ďalekohľad a spokojne vykročil k vypínajúcim sa dunám.

            Sledoval ich už niekoľko rokov. Z diaľav, kam sa neodvážil nikto zo Severanov, dokonca ani nikto z púštnych divochov, prichádzali desaťročia, možno až stáročia záhadní ľudia z púšte, čierni ako uhoľ. Končili buď v rukách bánd beduínov, ktorí ich odchytávali a predávali do otroctva, alebo pri masívnom imperiálnom múre, ktorý oddeľoval civilizovanú ríšu od „nekonečného pieskového bordelu“ a chránil najväčší a najdôležitejší prístav na svete. Pri múre ich posielali späť imigrační úradníci Severanov a pútnici hynuli v púšti na následky žiaľu a vyčerpania. Ich hrobmi sa stávali bezhraničné duny a ich telá padali za obeť supom, púštnym potkanom či stonožkám.

            Aj dnes priviedli Jonáša k nálezu prelety týchto veľkých vtákov. Zopár z nich lenivo zakrúžilo na nebi a vzápätí sa vytratilo za novou korisťou. Takže tam niekde musela ležať posledná obeť, ktorú pred pár dňami poslal Abdulah ibn Hnusný úctivo domov aj s vrúcnymi pozdravmi Severskej ríše.

            Chlap v béžovom habite a s turbanom na hlave si čupol a dlaňou jemne odhrnul rozpálené zrnká z čohosi bledého, trblietavého. Z piesku vytiahol vybielenú lebku, ktorú ešte nedávno niesol na krku človek z ďalekého juhu. Patrila Imhovi, synovi Omga Zlatonechtého. Spolu s lebkou mu patrila aj kapsa, tá zaujímala Jonáša zo všetkého najviac. Dychtivo ju schmatol, striasol z nej piesok a s rozžiarenými očami z nej vytiahol tehlu z najrýdzejšieho zlata. Rozradostene ju zdvihol nad hlavu a z hrdla sa mu vydral víťazoslávny výkrik. Konečne zasa úlovok! Po dlhých mesiacoch čakania a brodenia sa púšťou. Konečne zasa ďalší z týchto čiernych dobrákov, ktorý sa rozhodol navštíviť sever a zomrieť tu! Jonáš sa videl, ako hneď navečer vyrazí popri pobrežiu k Basshte, veľkému prístavnému mestu. Tam sa opäť raz dohodne s hlavným minciarom, ktorý tehlu roztaví a zo zlata vyrazí novučičké ligotavé ríšske guldeny. Z nich si tretinu vezme ako províziu, tretina poputuje do štátnej kasy a tretinu dostane Jonáš. Tak to bolo vždy.

            Chlap strčil tehlu i s Imhovou lebkou do kapsy a vrátil sa naspäť k ťave. Tu si rozložil malý otvorený stan, dožičil trochu vody sebe i zvieraťu, previazal si oči a uložil sa do tieňa, aby si do západu slnka zdriemol. Potom ho čakala nočná púť k pobrežiu. Pri troche šťastia a dobrom tempe sa vyhne nepríjemnostiam a dorazí do prvej rybárskej osady, ktorou už viedla imperiálna dláždená cesta s opevnenými opornými stanoviskami, kam sa beduínski lupiči neodvážili.

            Jonáš sa pohodlne rozvalil, pritisol si kapsu k hrudi a onedlho už spokojne odfukoval a pílil drevo.

            Prisnil sa mu prenádherný sen. Ocitol sa v Basshte, v tejto špinavej, smradľavej stoke, ako ju láskyplne nazýval, odetý v šatách z drahých látok s mešcami plnými ligotavých guldenov, ktoré sa mu hompáľali okolo pása. Konečne nazbieral dostatok zlata, aby si mohol kúpiť mramorový dom priamo pri akropole a otvoriť vlastný obchod s tovarom zo vzdialených krajín. Teraz prišla na rad jeho ďalšia a najväčšia túžba – svadba s jednou z chrámových tanečníc. Jonáš kývol sluhom a tí vniesli do majestátnych posvätných priestorov dve veľké truhlice. Kňaz kývol dlhovlasej dievčine, zahalenej v priesvitnom rúchu, aby si sadla na vyšívaný vankúš na jednej strane váh. Na druhú, ktorú tvorila veľká medená misa, začali sluhovia z truhlíc presýpať zlaté mince. Misa sa postupne plnila, zlato sa jagalo, váhy sa hýbali a dievčina sa usmievala. Všetko šlo ako po masle. Jonáš sa podrobil odvekému zvyku, keď chrámovú tanečnicu vyvážil zlatom. Zvyku vyvolených a nesmierne bohatých. A za to dostane za manželku jednu z najúžasnejších žien sveta. Chrámové tanečnice z Basshty boli totiž vychýrené tak svojím pôvabom, ako aj svojím umením milovania.

            Sluhovia vyprázdnili aj druhú truhličku a váhy sa vyrovnali. Kňaz súhlasne prikývol a dievča rozradostene zatlieskalo rukami. Ako zliezalo z vankúša, druhá strana trochu prirýchlo klesla a pri náraze z nej vyskočilo zopár mincí. Sluhovia sa za rozkotúľanými guldenmi pohotovo vrhli. Nelenila ani tanečnica. Obratne a ľahkými éterickými skokmi sa rozbehla za jednou zlatkou, opísala okolo nej kruh a ladne ju pristúpila bosou nohou. Zohla sa po ňu, zdvihla ju v dvoch prstoch pred oči a drsným, úplne neženským hlasom na ňu zrúkla:

            „Mám ťa, ty zmrd jeden!“

            Jonášom trhlo, cítil, že mu niečo nepríjemne ostré tlačí na hrdlo. Ktosi mu stiahol šatku z očí a on len rozospato sliepňal okolo seba. Nestačil sa ani pohnúť, už mu niekto ďalší pristúpil ruky i nohy. Do jeho zorného poľa vstúpila rapavá tvár s vysokým turbanom, hustou šedivou bradou a páskou cez jedno oko. Dotyčného mu nikto predstavovať nemusel. Bol to najznámejší hrdlorez, bandita a lovec otrokov na celom severnom pobreží. V neposlednom rade našiel v jeho stane spomínaný strieborný ďalekohľad.

            „Tu si, ty mizerný zlodejský svrab, konečne som ťa dostal!“

            Ostrie zakrivenej šable jedného z lupičov mu stále tlačilo na hrdlo a šedivá smradľavá brada odhalila rad zhnitých pahýľovitých zubov a vypúlila krvou podliate oko. Doširoka sa naňho usmiala a zrúkla:

            „Zviažte ho, okamžite!“

            Jonáša, ktorému držali ruky i nohy, dvaja chlapi nešetrne spútali.

            „Za bežných okolností by som ťa zabil, tvoje mäso hodil supom a tvojou kožou potiahol stolce v mojom stane. Ale predstava, že za teba môžem dostať zopár guldenov od kupcov z Mahary, je až príliš lákavá.“

            Jonáša prehodili cez jednu z tiav a za noci plnej žiariacich hviezd ho dopravili do tábora známeho zbojníka Sai Babu, kde ho šmarili na mäkkú podlahu jedného zo stanov. Tam mu pretriedili veci a šéf banditov sa šťastne usmieval, keď z Imhovej kapsy vytiahol zlatú tehlu. Pozorne si ju prezrel, opľul ju a vyleštil habitom.

            „Konečne nám prestane liezť do remesla. Zlato bude už len naše,“ nahlas sa rozrehotal a hneď sa k nemu pridali aj jeho chlapi. Jeden z nich ešte vytriasol kapsu, z ktorej vypadla už len lebka, prázdna čutora, obrúsený kameň, trs akýchsi vysušených byliniek a zvyšky jedla. Všetko ostatné, čo Jonáš zo sebou niesol, ostalo na jeho ťave. Tá teraz postávala niekde na okraji tábora.

            „Pozajtra prídu kupci. Dovtedy ho nechajte tu,“ zavrčal Sai Baba a preskúmal ostatných tvrdým pohľadom, „dajte sa mu niečoho napiť, nažrať a inak sa ho nedotýkajte. Chcem zaňho od kupcov čo najvyššiu cenu.“

            Spútaný Jonáš so zapchatými ústami sa začal zmietať a chcel svojim únoscom niečo naznačiť. Sai Baba kývol jednému z chlapov a ten mu na chvíľu sňal handru z tváre.

            „Nemôžem dýchať, nechajte mi voľné ústa, budem ticho,“ vyjachtal prosebne.

            Banditi sa na seba zahľadeli a ich vodca napokon pochmúrne prikývol.

            „Keby som ťa nechcel predať, dýchal by si piesok,“ odvetil mu a opustil stan. Za ním vyšli aj ostatní.

            Jonáš zhlboka zalapal po vzduchu. Skutočnosť, že mu uvoľnili ústa, mu nielen umožnila nasýtiť sa kyslíka, ale pravdepodobne tiež otvorila jedinú šancu na útek. Vzali mu síce všetky osobné veci, nepodarilo sa im však nahmatať amulet zavesený okolo krku. A na ten teraz uväznený Severan sústredil celú svoju pozornosť. Ak by sa mu ho podarilo vybrať a oživiť, smel by premýšľať o záchrane. Za predpokladu, že ho kňaz s minciarom neobtiahli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?