Túžba 2/3

Autor: Martin Jurík | 17.7.2015 o 7:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

2. kapitola (časť 2/3) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava. 

Viac než pred rokom, keď sa vracal z púšte a okrem jednej zlatej tehly sa mu (spoločne so strieborným ďalekohľadom...) podarilo ukoristiť aj ďalšie dve zo Sai Babovho stanu, mu minciar v Basshte za jednu z tehál nevedel vyplatiť províziu. Vykrúcal sa a špekuloval, že má veľmi súrne splátky a guldeny mu dá až o pár týždňov. Jonáš mu vtedy pohrozil, že si tehlu vezme so sebou, nato ho minciar zadržal a zaprisahajúc sa mu do dlane vtlačil starý amulet. Vraj je magický, nesmierne vzácny a môže svojmu majiteľovi priniesť veľký úžitok. V neposlednom rade ho na severe môže predať za dvojnásobok toho, čo by tu dostal za svoj podiel. A aby svoje tvrdenie podoprel neochvejným argumentom, odporučil ho za samotným veľkňazom mesta v chráme Vesmírneho poriadku. S tým, že ak mu veľkňaz nepotvrdí jeho slová, môže si tehlu nechať. A tak sa Jonáš vybral na protiľahlý kopec akropoly, do samotného chrámu, známeho svojou majestátnosťou a prepychom.

            Silno naňho zapôsobilo, že veľkňaz ho bol ochotný prijať okamžite po tom, čo mu nechal po sluhovi doručiť odporúčanie od minciara. Tento starý muž sa vo svojej hodnosti vyrovnal samotnému miestodržiteľovi a povráva sa, že jeho moc siahala ešte omnoho ďalej. Čakal ho vtedy v jednom z odľahlých salónikov vežovitej stavby chrámu a len čo ho zbadal, vystrel k nemu svoje suché hľuzovité ruky.

            „Ukážte mi ho, ukážte mi ten zázrak!“

            S presvedčivou dychtivosťou siahol po amulete a s rovnako presvedčivou netrpezlivosťou ho obracal vo svojich roztrasených prstoch.

            „Toto je...“ hlas sa mu chvel, „toto je, namôjveru, veľmi vzácny amulet. Jedinečný a veľmi zriedkavý...,“ bľabotal starec a oči mu svietili. „V celej ríši ich zostalo už len zopár, pretože ich vie zostrojiť len málokto. Je to klasický poctivý magický amulet. Prastarý. Och, áno, musel ho zostrojiť niekto veľmi mocný...“ Pozorne sa zahľadel na Jonáša a potom vyriekol: „Môžem vám zistiť jeho totožnosť, ale je to náročný proces, ktorý ma vyčerpá a vás môže veľmi znepokojiť, ba až šokovať.“

            Jonáš mykol plecami a veľkňaz sa pousmial:

            „Dobre, za desať denárov.“

            Severan len neochotne vytiahol mešec a odrátal mu desať medených mincí. Starec ich obratne zhrabol a schoval, až naňho Jonáš krivo zagánil. Opäť ho premklo podozrenie, že sa spolu proti nemu s minciarom spikli, aby ho obrali o podiel v zlate. A pripravili naňho presvedčivé divadlo. Veľkňaz pokračoval:

            „Ponorím sa do magickej meditácie a cez moje telo sa budú manifestovať vlastnosti amuletu. Nezľaknite sa preto. Na druhej strane – buďte pripravený utiecť do bezpečia. Lebo nik okrem jeho tvorcu nevie, aký démon je v tomto predmete zakliaty.“

            Jonáš so suchými ústami prehltol. Ak to bolo divadlo, začínal mu pomaly veriť.

            Starec si natiahol amulet na krk, stisol ho medzi dlaňami, prižmúril oči a niečo si mrmlal popod nos. Spočiatku to vyzeralo na komický jarmočný či pouličný kúsok, akých Jonáš na severe i juhu zažil neúrekom. Potom však prišlo niečo, čo ani len vo sne nečakal.

            Veľkňaz sa odrazu vystrel, vypúlil oči, rozďavil ústa a vyplazil jazyk. Meravým pohľadom si začal premeriavať zneisteného Severana. Pomaly zdvihol pred seba ruku a zamával ňou vo vzduchu. A potom sa hodil na zem a pristál na všetkých štyroch. Áno, presne tak. Tento vetchý ctihodný starec s nesmiernou aurou rešpektu a autority začal po dlažbe behať po štyroch a vydávať zo seba podivné zvuky. Vzpriečenému Jonášovi, pripravenému kedykoľvek zdupkať, až po chvíli došlo, že naňho veľkňaz brechal a vrčal.

            Čudo, čo zo starca spravilo psa, sa zalizovalo a behalo zo strany na stranu s neobyčajnou vytrvalosťou. Severan sa práve obzeral a hľadal možnosť, ako čo najopatrnejšie vycúvať zo salónika. Tu sa po ňom veľkňaz vymrštil a po dvoch mocných skokoch sa mu zahryzol do palca, vytŕčajúceho zo sandálu. Jeho hosť zrúkol od prenikavej bolesti. Nechcelo sa mu veriť, čoho sú schopné starcove svaly, šľachy a najmä zuby, o existencii ktorých viac nepredpokladal. Zahmlilo sa mu pred očami a keď sa mu už zdalo, že príde o palec, vbehli do miestnosti dvaja sluhovia a jedna tanečnica. Spoločne sa im podarilo odtrhnúť slintajúceho a vrčiaceho veľkňaza od vydeseného Jonáša. Statočne sa zmietal, dokázali ho však udržať. Tanečnica priskočila k šokovanému Severanovi, pofúkala mu prst (ktorý prestal zázračne bolieť!), pohladila ho po vlasoch a pevne objala. V tom momente Jonáš zabudol na hryzúceho psa v podobe veľkňaza, zabudol na amulet, zabudol na minciara i zlaté tehly. Vdýchol do seba omamnú vôňu jej vlasov a bezhlavo sa zamiloval. Odrazu už len vzdialene vnímal, ako starec prišiel k sebe, vrátil mu medailón a so smrteľne vážnym výrazom mu kládol na srdce, aký môže byť preňho amulet osožný, ale i nebezpečný, keď ho zle použije. Nevnímal, ani keď mu veľkňaz strčil do ruky papierik so zaklínadlom a pokúšal sa mu vysvetliť, ako funguje. Jeho oči i duša žili už len pre tanečnicu a v danej chvíli mu bolo srdečne ukradnuté, či ho chceli tí dvaja obtiahnuť, alebo nie.

            Severan si zavesil amulet okolo krku a od toho dňa premýšľal už len nad jedným. Ako sa čo najrýchlejšie dostať k čo najväčšiemu množstvu zlata, aby ním vyvážil svoju tanečnicu. Spomenul si naň až v tomto momente, pripútaný ku kolu, ktorý držal Sai Babov stan. Horšie, že zabudol aj na zaklínadlo, pomocou ktorého amulet ožije, papierik s ním si nechal niekde doma v Basshte.

            Bradou nahmatal kožený remienok a usilovne si ho trel o plece, až kým sa mu ho nepodarilo zachytiť jazykom a uchopiť zubami. Vytiahol ho spod šiat a remienok opatrne prehryzol. Amulet mu dopadol k nohe presne tak, ako si to predstavoval. Tu sa však začali ďalšie problémy. Najprv zaklínadlo, na ktoré si nevedel spomenúť. V zúfalom úsilí rozpamätať sa začal hundrať rôzne slovné zlátaniny, aké sa mu len nalepili na jazyk. Chrlil jedno slovo za druhým, skúšal rôzne severské dialekty i jazyk nomádov či pobrežných kupcov, vymýšľal si vety, slová, slabiky. Ani si neuvedomil, že vrieska na celý stan.

            „Čo je to?!“ zrúkol naňho jeden z banditov a nazrel dnu popod poodhalenú plentu. „Sľuboval si, že budeš ticho, mám ti opäť zapchať zobák?“

            „Prepáčte,“ preľakane zajachtal Jonáš a pristúpil nohou amulet, „ja len... ja len... ja sa len modlím.“

            „Tak ty sa modlíš,“ uškrnul sa bandita, „Tak sa len modli. Lebo ti nič iné nepomôže.“

            Chlap sa tlmene zaceril a v otvore uprostred brady odhalil zopár pahýľov miesto zubov. Už-už sa zdalo, že vypadne a nechá zajatca osamote, keď vliezol dnu a z prítmia civel na Severana.

            „Takže modlitba,“ beduín sa zlovestne škeril. „Niečo pre teba mám. Počúvaj: Atev sotho tmokort-onelm osajež oterpu, duso ehonk amjatú-pirpen aíššyvjan, ó, ýn-drs-olime mnuk ďub. To je modlitba pre otrokov v starobylom jazyku. Ak ťa Pán sveta vypočuje, možno ti dopraje rýchlu smrť alebo milosrdného majiteľa.“

            Chlap sa ešte chrapľavo zarehotal, otrčil mu chrbát a vyliezol zo stanu.

            V starobylom jazyku! udrelo Jonášovi do mysle. V starobylom jazyku mágov! V rovnakom, v akom mu veľkňaz napísal zaklínadlo. Začínalo sa na slovo ehonk, presne také spomenul aj beduín!

            Ehonk, aič-aspa it-šeb-yt!

            To je ono!

            „Ehonk, aič-aspa it-šeb-yt!“ vytriasol zo seba od vzrušenia a snažil sa nevykríknuť.

            Amulet pod jeho nohou sa roztriasol a začal nepríjemne páliť. Jonáš sa zhlboka nadýchol. Musel konať. Okamžite. Musel nájsť predmet. Niekde v rohu stanu s pôdorysom osemuholníka ležal Imhov obrúsený kameň, ktorý vytriasli spolu s kapsou a ktorý si kvôli ligotu zlatej tehly nik nevšimol. Tam niekde sa jemne trblietala aj vybielená lebka a vedľa nej ostatné predmety. Jonáš kopol do amuletu a spolu s ním sa do vzduchu vzniesla fontánka piesku. Čakal a modlil sa, aby správne trafil.

            Z tmavého rohu zažiarilo matné zelenkavé svetlo, ktoré len neochotne zhasínalo, asi rovnako pomaly ako čípska svetlica. Opäť nastalo šero a Jonášove oči naň postupne privykali. Severan sa potil v nádeji, že zvonka nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. S napätím čakal, čo sa bude diať, a keď už sa s rastúcou zlosťou zmieroval s predstavou, že s ním minciar s veľkňazom predsa len úspešne vypiekli, ozvalo sa z kúta tiché cvak.

            Cvak. Cvak, cvak. Cvak, cvak, cvak!

            Čosi guľaté sa vyrútilo z tmy a vrazilo mu doprostred hrude, až mu vyrazilo dych, a ohromený Jonáš začal pridusene kašľať a lapať po vzduchu. Guľaté čosi zatiaľ neriadene lietalo okolo neho a kým sa spamätal, nabralo nový rozbeh a vrazilo mu do nohy. Vlastne nevrazilo. Ono sa do nej zahryzlo! Vytreštil oči a vtom uvidel, ako Imhova lebka zúrivo zápasí s jeho palcom. Jonáš len s vypätím všetkých síl potlačil zúfalý výkrik. Nohou najprv bolestivo šklbal hore-dole a až keď do lebky kopol druhou, podarilo sa mu ju odhodiť. Tá sa však nevzdávala a opäť si to namierila na nešťastného Severana.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?