reklama

Túžba 3/3

2. kapitola (časť 3/3) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jonáš sa uhýnal, ako len vládal (čiže iba hlavou a nohami), usiloval sa nezvriesknuť a posadnutá lebka naňho neustále dorážala zo všetkých strán. Po chvíli zistil, že sa dokáže hýbať okolo kolu, tak tej guľatej beštii aspoň trochu sťažil útoky.

 „Kostnatá sviňa,“ zasipel Jonáš, keď zistil, že aj lebka zmenila taktiku a zamerala sa zozadu na jeho prsty. V každom okamihu sa mu mohla zaťať zuby do malíčka alebo ukazováka. Odrazu však nastalo podozrivé ticho. Cítil, že je blízko, veľmi blízko... a po chvíli začul tiché vŕzganie. Niečo hrýzla. Čosi chrúmala poriadne dlho. Niečo, čo síce Jonášovi nepatrilo, ale nedesilo ho to o to menej. Čo sa deje, vysvitlo vtedy, keď Severan zistil, že môže voľne hýbať rukami. Okamžite ich nadvihol a začal lomcovať povrazom okolo hrude. Lebka sa zatiaľ kamsi odkotúľala a len čo si vyslobodil aj nohy, opäť sa naňho vrhla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Jonáš, ktorý sa nevedel rozhodnúť, či je horšie byť predaný banditmi do otroctva, alebo prenasledovaný čarami ktoréhosi z dávnych mocných mágov, bezhlavo vyletel zo stanu a utekal ako zmyslov zbavený smerom do púšte. Lebka, samozrejme, za ním.

 „Zajateeeec! Plááááchne!“ ozvalo sa do nočného ticha a onedlho bol celý tábor hore nohami.

 „Za níííím!“

 Každému, kto by sa vtedy nachádzal v blízkosti, by sa naskytol prapodivný výjav: pod žiarivým hviezdnym nebom s vypúleným mesiacom upaľoval po piesku ozlomkrky chlap, v tesnom závese trielila belostná ligotavá lebka a za nimi s odstupom pár desiatok siah asi dva tucty banditov s vytasenými šabľami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 O život bežiacemu Jonášovi pomaly dochádzalo, že ak sa náhodou strasie lebky i beduínov, pohltí ho na ďalší deň púšť. Všetky jeho veci zostali v tábore, nemal vodu, nemal jedlo, nemal viac ťavu, ktorá by ho niesla. Utekal, ani nevedel kam, len sa hnal vpred, v ústrety istej smrti. Už sa aj chystal zastaviť, že sa na všetko vykašle a vzdá sa, pretože pľúca mu nenávistne pískali a každú chvíľu mu hrozili vypovedať službu. Už viac neuvidí svoju vytúženú tanečnicu z chrámu, už nikdy sa mu nenaskytne príležitosť vyvážiť ju zlatom. Pochmúrne myšlienky mu podlamovali kolená, keď tu pred sebou zbadal niečo trblietavé a okolo podivný tieň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Žeby fatamorgána?, zaznel hlas nádeje v jeho hlave.

 Fatamorgána? V noci? pohotovo zakontrovala povaha nenapraviteľného skeptika.

 Lenže trblietanie sa nerozplývalo a tiene sa premenili na obrysy paliem. Postrehol za chrbtom náhly hluk. Obzrel sa a okrem neúnavnej lebky uvidel, ako družina v jeho pätách spomalila a o niečom sa začala divoko dohadovať. Severan zatiaľ bežal ďalej a svojim zmyslom uveril až vtedy, keď sa jeho nohy po členky zaborili do príjemne chladivej vody.

 Lebka okolo neho prešvihla ako guľka z muškety a zmizla kdesi medzi palmami. Jonáš zdvihol zrak a uvidel do rojnice roztiahnutých chlapov, ako sa k nemu pomaly až neisto blížili. Jedna silueta vedľa druhej, každý krok vpred pre nich predstavoval prejav zjavnej nevôle. Severan sa chcel otočiť a pokračovať v úteku, avšak s hrôzou zistil, že sa nedokázal ani pohnúť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Banditi zastavili tesne pred stromami, pozerali jeden na druhého a čosi si ticho pomrmlávali.

 A som v háji, povedal si Jonáš a zaškrípal zubami.

 „Toto nie je háj!“ zrúkol drsný chrapľavý hlas priamo v jeho hlave. „Toto je oáza!“

 Jonáš si najprv myslel, že sa dočista zbláznil. Že mu od strachu nadobro preskočilo. Pohľad sa mu zatúlal smerom k nohám, či mu náhodou niečo teplé nesteká po stehne.

 „Votrelciiii!“ ručal hlas vo svojej bezbrehej prívetivosti.

 Severan sa roztriasol po celom tele. Cítil, ako mu drkotali zuby – zdalo sa mu, že podstatne hlasnejšie ako Imhovej oživenej lebke – alebo ako hlas, ktorý počul. Dnes tých čarov bolo naňho akosi priveľa. A k tomu sa ešte pridali beduíni, ktorí ho najprv chceli predať do otroctva a teraz s najväčšou pravdepodobnosťou už len zabiť.

 „Zabiť? Oni ťa chcú zabiť? Hahahaa...!“ zaznel opäť hlas a Jonášovi sa z hrdla vydralo chrapľavé písknutie. Oni mu ešte aj čítajú myšlienky!

 „Ja nie som oni! Ja som ja!“

 Severan síce neovládol drkotanie svojich zubov, usiloval sa však aspoň na nič viac nemyslieť. Chlapi medzičasom urobili niekoľko krokov vpred a vstúpili do mesačného tieňa paliem.

 „Tam je! Nehýbe sa. Nie je to nejaká pasca?“ vrčal ktorýsi z nich.

 „Sem sme nikdy nemali vkročiť, nikdy...“ zahundral ktorýsi iný a Jonáš len kútikom oka postrehol, ako mu Sai Baba jediným prudkým švihnutím podrezal krk.

 „Ešte niekto, kto bude spochybňovať moje rozkazy?“ zrúkol na nich. „A teraz toho lumpa chyťte! Hneď!“

 Banditi sa pohli vpred, strach z podivného miesta podľahol strachu z ich vlastného vodcu.

 Zmeravený Jonáš prižmúril oči, aby nevidel, kedy ho zasiahne prvá rana šabľou, keď tu jeden z chlapov neľudsky vykríkol, druhý padol na kolená, tretí pustil zbraň a chytil sa za tvár. Kým sa ostatní stačili spamätať, ďalší sa rozmachol a rozpáral svojmu spoločníkovi brucho. Iný sa chytil za krk, zalapal po vzduchu a padol horeznak do piesku. Dvaja sa rozhodli utekať, zastihla ich však Sai Babova čepeľ.

 „Zberba jedna! Vpred!“

 Jeho povel tentoraz nezabral a medzi chlapmi vypukol hotový chaos. Mnohí začali medzi sebou bojovať, podaktorí zasa zápasili sami so sebou. Do toho všetkého sa zjavila Imhova lebka, ktorá nabudene vystrájala spolu s pomätenými banditmi a v slalome medzi palmami uháňala po oáze dookola.

 Z vody pred Jonášom vyrástla zo zeme podivuhodná stromovitá bytosť, okolo ktorej bzučal roj vážok. Na prvý pohľad pôsobila svojimi dlhočiznými vlasmi ako žena, až neskôr si na nej všimol husté fúzy. Možno žena s fúzmi.

 „To som ja, smrteľník,“ rozliehala sa Jonášovi po mozgu ozvena hlasu, „som bohyňa Mé. Nehýb sa a nebráň. Ak chceš žiť, staň sa tým, čím naozaj si!“

 Jonáš sa zostal nehybne dívať pred seba a z pootvorených úst mu vytekal pramienok slín. Náhle sa mu rozšírili zreničky a ústa sa mu roztiahli do nekontrolovaného úsmevu. Opäť sa mohol hýbať, bol voľný! Vykročil vpred a ako námesačný prešiel bojovou vravou kántriacich sa beduínov. Imhova lebka veselo poskakovala za ním. Nikto z lupičov pritom nereagoval na povely vodcu: „Chyťte ho! Zabite ho! To on je všetkému na vine!“ Pretože každý z nich počúval podivné hlasy, ktoré k nim prehovorili zvnútra tajomnej oázy. Zakázanej oázy.

 Vpred ho hnala silná láska k tanečnici a túžba vykúpiť ju zlatom. Stal sa ňou, stal sa tým, kým naozaj je. Túžbou.

 Vodca banditov sa chcel rozbehnúť za unikajúcim Jonášom a zraziť ho k zemi jediným úderom. Takmer sa mu to aj podarilo. Uviazol však v spleti haluzí, ktoré za ním vyslala fúzatá bohyňa Mé. Sai Baba nahnevane zaklial. Konáre mu stisli hrdlo, listy sa mu napchali do úst a buľvy mu takmer vyskočili z očných jamiek.

 „Dcérenka, drahá Mé, čo to vyvádzaš,“ utrúsil jeden z hlasov.

 „Nepočúva nás, keď má záchvat,“ zamrmlal druhý.

 „Nechala ujsť toho Severana,“ zaštebotal tretí.

 „Veru nechala,“ prikývol štvrtý, „a zabudla na vážku.“

 „Taká mladá a zabúda. On si nájde cestu k nám aj sám. Aj bez vážky. Len mu to potrvá o čosi dlhšie,“ uzavrel diskusiu prvý hlas.

Martin Jurík

Martin Jurík

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prekladateľ "by accident"; rádoby spisovateľ; fanúšik mačiek, dobrého sci-fi a ešte lepšej hudby. Malo to byť síce tajomstvo..., ale som tiež jedným zo šéfredaktorov Denníka STE. Zoznam autorových rubrík:  Škoricovník

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu