Domov, sladký domov 1/4

Autor: Martin Jurík | 29.7.2015 o 7:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

3. kapitola (časť 1/4) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava. 

Mesto Basshta sa rozprestieralo na okraji púšte pozdĺž palmami posiatej zátoky. Jeho dominantu tvorili dva kopce – jeden niesol akropolu s palácom miestodržiteľa, druhý bol známy ako Chrámový vrch. Práve kvôli týmto dvom kopcom sa posledné významné mesto na juhovýchodných hraniciach Ríše prezývalo Ťaví chrbát. Hovorili mu tak najmä cudzinci a beduíni; podaktorí majetní obchodníci a šľachta obývajúca svahy oboch vyvýšenín ho so snobskou ležérnosťou stále titulovala – Bzp. Pretože tak sa mesto ešte asi pred dvadsiatimi rokmi naozaj volalo. Až ho súčasný guvernér na počesť predchádzajúceho miestodržiteľa premenoval na Basshta. Z veľmi jednoduchého dôvodu. Starý miestodržiteľ totiž vynikal neoblomnou vytrvalosťou každému pripomínať, že vládne „poslednej bašte civilizácie“. Najmä v korešpondencii samotnému regentovi pri žobraní o ríšske dotácie a posilnenie vojenskej posádky niekedy až bezočivo pripomínal význam metropoly a nikdy nezabudol siahnuť po fráze, že „bez bašty civilizácie juhovýchodu by honosné regentské sídlo už dávno rozdupali divoké beduínske kmene z púšte“. Povráva sa, že po jeho smrti dal guvernér provincie na pokyn samotného regenta mesto premenovať – aby navždy pripomínalo bohorovnosť bývalého miestodržiteľa i jeho obyvateľov. Tragické je, že iróniu Severanov nikto okrem zopár aristokratov nepochopil, a tak obyvatelia prijali nové meno s výslovným nadšením. Názov Basshta sa stal pojmom neochvejného patriotizmu a Bzp, naopak, terčom posmechu z tradicionalizmu vyššej vrstvy. K najobľúbenejším vtipom patrilo, že starousadlíci, ktorí sem pred tisícmi rokmi odniekiaľ priplávali, si ako názov zvolili skratku: Bože, zasa púšť.

            Jonáš pred návratom do Basshty stačil navštíviť opustený tábor nomádov a narýchlo tam spolu so svojimi vecami „nájsť“ aj zopár ďalších zlatých tehličiek, nejaké zbrane, proviant a ťavy. Vedel, že mu banditi, ktorí prežili masaker, pôjdu v pätách, tak musel postupovať obratne a nestrácať čas. Pochopila to dokonca aj lebka, ktorá sa od incidentu v oáze od základov zmenila, odovzdane za svojim pánom hopkala a neprekážala mu. Pokiaľ mu nerobila napriek, Jonáš si ju nevšímal – mal na starosti úplne iné problémy, než sa zaoberať zošalenými kosťami niekdajšieho človeka z púšte.

            Severan si veľmi rýchlo uvedomil, že mu na svoj sen tých zopár tehličiek zďaleka nevystačí a nezbohatne ani vtedy, keby mal na tajomných čiernych pútnikov striehnuť dennodenne a vymáhať od nich zlato podobrotky či pozlotky. A zvlášť posledný zážitok s banditmi a oázou mu zobral najmenšiu chuť položiť do tejto prekliatej púšte čo i len nohu. Musel vymyslieť niečo nové, prevratné. Našťastie ho osvietilo už po ceste domov. Akosi tušil, že to malo nejakú súvislosť s oázou, fúzatou bohyňou Mé a podivnými hlasmi, na ktoré sa už len matne pamätal, ktoré ho však, napodiv, nedesili.

            Jonáš odstavil ťavy na dvore, zlato schoval v malom trezore pod podlahou, Imhovu lebku zamkol v truhlici a po krátkom občerstvení zamieril rovno do pobočky Ríšskej banky v Basshte. Tam príslušnému úradníkovi vyklopil svoj plán. Ten ho rýchlo schladil a skočil mu do reči ešte pred koncom:

            „Milý pane, my žiadne expedície nefinancujeme. Ani malé, ani veľké, ani dlhé, ani krátke. My nefinancujeme vôbec nič. Postrážime vám vaše peniaze, poskytneme vám drobný úver i šancu prispieť na podnikovú kultúru, ale na vašu cestu niekam na juh kontinentu vám nedáme ani denár.“

            Keď sa už Jonáš so zveseným nosom chcel otočiť a znechutene opustiť budovu, úradník pohotovo dodal:

            „My nie, ale naša centrála v Citadele áno. Tam by ste mali aspoň šancu.“

            Severan sa odradiť nenechal. Hnala ho vpred i najmenšia štipka nádeje. Mal v hlave jasné predsavzatie a nechcel, aby ho niekto predbehol. Okamžite sa pustil do príprav na cestu do svojej niekdajšej domoviny – do krajín severného kontinentu.

            Zlato nechal rozmeniť na mince, z nich si nakúpil výstroj a časť odložil na plavbu loďou. Predal ťavy, ba dokonca aj Imhovu lebku, ktorá mu od zlosti z uväznenia rozhrýzla takmer celú truhlicu. S lebkou sa mu podaril husársky kúsok. Ako o nej rozprával a nenápadne ju ponúkal v Basshte, dozvedel sa o nej sám Zubotaj, jeden z najbohatších a najvplyvnejších obchodníkov. Ako známy zberateľ netradičných predmetov za ňu Jonášovi vysolil rovno desať zlatých guldenov. Ten peniaze, ktoré nepotreboval na cestu, vložil do Ríšskej banky a pripravoval sa na odchod. Až mu jedného neskorého večera niekto naliehavo zabúchal na dvere a neprestával, kým mu Severan neotvoril. V prítmí sa zjavila pod šatkou schúlená osôbka a šepla:

            „Pustite ma dnu, rýchlo!“

            Osôbka sa šikovne prešmykla medzi ním a trámom, zabuchla za sebou a s hlasným výdychom sa oprela o dvere. Jonáš v nej spoznal najstaršiu z piatich Zubotajových dcér.

Dievčaťu pár sekúnd potrvalo, kým striaslo aspoň trochu zadýchanosť a dokázalo plynulo rozprávať.

            „Rýchlo musíte odtiaľto preč, preč z mesta!“

            „Čo sa stalo?“ Severan na ňu vyjavene gánil.

            „Idú po vás...!“ jachtalo dievča, „otcovi ľudia, čochvíľa tu budú!“

            „Ale čo sa deje?“ nechápal.

            „Tá lebka, čo ste predali otcovi... ona... bol sa vyprázdniť v záhrade v dobrej nálade po víne a radovánkach a ona po ňom skočila a...“

            „A...?“

            „A odhryzla mu jeho pýchu, ak viete, čo myslím.“

            „Preboha!“ Jonáš si pľasol do líc. „To je príšerné!“

            „Príšerné je len, že vás za to chce nechať zlynčovať. Inak je to úžasné!“

            „Úžasné?“

            „Samozrejme!“ pozrela naňho dievčina rozžiarenými očami. „Po matkinej smrti nás totiž všetky zavrel do pivnice a zneužíval hneď, len čo sme sa dostali do veku, v ktorom je žena schopná plodiť deti. Zdôvodňoval to tým, že keď už z nás ako zo žien nemá žiaden úžitok, nech sme aspoň na niečo dobré. Veď na čo asi matka pošla? Uštval ju na smrť! Ale teraz sme konečne slobodné! Nebesia i bohovia sa nad nami zľutovali. Vypočuli nás po toľkých modlitbách...“

            S pohľadom plným šťastia chytila vyjaveného Jonáša za ruku. Hneď nato však ustarostene dodala:

            „V prístave máte zaplatenú loď menom Kormorán hneď pri kráľovskom móle. Čaká len na vás. Rýchlo pobaľte najpotrebnejšie veci a utekajte. Dozvedeli sme sa, že sa aj tak chystáte na sever. So sestrami sme sa vám z vďaky zložili na cestu. Bežte!“

            Jonášovi nebolo treba dvakrát opakovať. V utekaní pred niekým predsa vynikal. A veci mal aj tak pripravené. Len čo vypustil Zubotajovu dcéru, hodil na seba cestovný odev, zhrabol batoh i koženú kapsu a vyliezol oknom zadnej strany domu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?