reklama

Domov, sladký domov 2/4

3. kapitola (časť 2/4) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Všetko vyzeralo, že ide ako po masle. Severan sa zakrádal nočnými ulicami mesta, vyhýbal sa laternám, kde plápolal ricínový olej, krčil sa v tieňoch pri náznaku ľudskej prítomnosti. Neďaleko prístavu poľavil v opatrnosti a sebavedome vykročil so sťažňami lodí na dohľad. Tu však niekto odkiaľsi vykríkol:

 „Tam je, za ním!“

 A z jednej z bočných uličiek sa vyrojili asi traja chlapi s bakuľami a fakľami.

 Jonášovi rýchlo zaplo, že asi idú po ňom, keďže sa široko-ďaleko nikto okrem neho nenachádzal. Pustil sa do zbesilého behu a opakoval si, že keď ho nedolapili hrdlorezi z púšte, nedolapia ho ani Zubotajovi hromotĺci. Avšak ovešanému batohom a kapsou mu rýchlo došiel dych, až napokon už len sťažka prepletal nohami a z pľúc sa mu drali chrapľavé pazvuky. Bitkári sa nezadržateľne blížili a nešťastný Severan s loďou na dosah si už predstavoval buchnáty palíc na svojom chrbte, keď tu sčista-jasna niečo prefrnglo vzduchom. Najprv si myslel, že je to nejaká obrovská vyplašená cikáda; cikády však za sebou nezanechávajú zvíjajúcich sa chlapov. A tak povetrie preťali tri zúfalé výkriky. Jonáš sa obzrel a nechcel veriť vlastným očiam. Dvaja z prenasledovateľov sa váľali v bolestiach po zemi, tretí od vyrazenej fakle vzplanul ako vatra a márne sa pokúšal uhasiť. Pomohol mu až skok z móla, kde po ňom ostal iba podráždený sykot a spenená hladina. Okolo zvyšných chlapov si veselo poskakovala Imhova lebka a rozdávala im jeden úder za druhým.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Jonáš sa chopil príležitosti a z posledných síl sa funiac dorútil ku Kormoránu, odkiaľ ho už vyhliadalo zopár členov posádky. Na jeho palube sa vystrel, ako bol dlhý, a za pomoci dvojice námorníkov, ktorí ho dvíhali, sledoval vyťahovanie kotvy a odrazenie lode od brehu. Na móle sa ešte zjavila ďalšia štvorica bitkárov, tá sa už zmohla len na dvíhanie palíc a zaťatých pästí: „Len sa skús vrátiť do Basshty, ty sukin syn, Zubotaj ťa hodí svojim levom!“ Severan im ukázal vztýčený prostredník a pomyslel si, že keď raz príde naspäť bohatý s vrecami plnými zlata, kúpi si Zubotaja aj s jeho levmi. Otočil sa, že sa odoberie do podpalubia, tu sa však naňho drzo škľabila Imhova lebka a skočila mu do náruče.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Plavba krížom cez Vnútrozemné more trvala tri dni. Kapitán si od Jonáša vymohol pod hrozbou návratu pasažiersky príplatok za lebku a Severan čas na lodi strávil povaľovaním sa na palube alebo diskusiami s ostatnými cestujúcimi, z ktorých sa vykľuli obchodníci, pútnici, špekulanti, zbehovia či ríšski úradníci. Dobrodruh so živou lebkou vzbudil, samozrejme, pozornosť, a tak Jonáša vyzývali, aby im rozprával svoj príbeh. A Jonáš, pravda, bez ťažkostí nepodstatné zveličil a podstatné zamlčal, a tak okolo neho všetci načúvali so zatajeným dychom, až kým niekto nezahlásil, že sa z istých veľmi dôverných zdrojov dozvedel, že sa vraj na juhu púštneho kontinentu nachádzajú obrovské ložiská zlata, nebolo by teda na škodu podniknúť tam expedíciu a všetko zlato vydolovať. Téma sa, prirodzene, okamžite zvrtla na drahý kov a nášho Severana zalial studený pot. Využil svoju povesť rozprávača i priazeň medzi ostatnými cestujúcimi a všetky „lacné a prostoduché klebety“ rázne zmietol zo stola.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „Zlato, na juhu?!“ smial sa na celé hrdlo, až sa k nemu ostatní pridali, „to môže tvrdiť len úplný hlupák, len absolútny nevzdelanec, ktorý nemyslí vlastnou hlavou, nevie si utvoriť vlastný názor a naletí takýmto poverám.“

 Rečnícky zaťal päste a pokračoval v presviedčaní:

 „Dlhé roky som strávil v púšti a poznám ju natoľko, že bezpečne viem, že tade nik neprejde, aby mohol niečo o nejakom zlate zvestovať. Púšť je nekonečná a smrteľná. Ani len beduíni sa ďalej neodvážia...“

 „Ale beduíni predsa predávajú do otroctva podivných čiernych ľudí, za ktoré im vzdialené krajiny východu platia veľké peniaze! A títo vraj tvrdia, že pochádzajú z najjužnejšieho juhu!“ namietol ktosi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Jonáš len zavrtel hlavou.

 „Videl niekto z vás niektorého z týchto čier...“

 „Ja som videl!“ zamrmlal obéznejší obchodník. „V služobníctve Cisára Popi-Čiho. Umýval jednu z pagod...“

 Severan ho však rýchlo prerušil:

 „Počul z vás niekto takéhoto černocha rozprávať? Nepočul! Lebo otrokári im okrem toho, že ich kastrujú, vyrezávajú jazyky! Ale poďme k veci. Je jasne dokázané, že pochod púšťou by nikto neprežil. Dokonca ani dobre vyzbrojené a vybavené karavány. Pretože v hlbinách sa nachádzajú obrovské chrobáky, ktoré sa podobajú mravcolevom. Skrývajú sa pod pieskom, na dne lievikov, ktoré doň sami vyvŕtali. Podľa vibrácií zacítia blížiacu sa korisť a zapríčinia zosuvy celých dún. A vám sa začne strácať piesok spod nôh a prepadávate sa na dno obrovskej jamy, kde vás schmatnú chápadlá tohto monštra. Nezabijú vás hneď, pretože mravcolev žerie svoju korisť zaživa...“

 Do napätého ticha, ktoré odrazu zavládlo, potom tlmeným hlasom pokračoval:

 „A keby ste videli tie moria... čo myslíte, prečo sa more na východe volá krvavé? Pretože po niekoľkých dňoch plavby voda záhadne zmení farbu. Na červenú. Stane sa z nej – krv... Krv zvierat a ľudí, ktorí stroskotali na strašných útesoch v tvare britvy, kam ich zaniesli zradné morské prúdy. Ešte nikto, kto sa predsa vydal na juh, sa živý nevrátil. Alebo – poznáte niekoho?“

 „A čo ak je na juhu niečo ako zasľúbená zem?“ namietol opäť ktosi, „niečo ako raj? Kopa zlata, prívetiví, priateľskí ľudia, krásne domorodkyne, žiadne úrady, zákony, bankové poplatky... Všetkého prebytok, bohatstvo, krásna príroda...“

 „Prosím vás,“ zalomil Jonáš rukami, „odpovedzte mi potom na jednu jedinú otázku. Mnohí z vás sú Severania. Viete dobre, že Severské impérium nie je postavené na sile a dobýjaní, ale na obchode. Na prvom mieste je profit! S čím sa nedá kšeftovať, to je pre našincov nezaujímavé. Nech je to akokoľvek úžasné. A teraz ruku na srdce: ak by tam bolo zlato, nefungovalo by tam už dávno-pradávno severské zastúpenie, ak nie celá kolónia?!“

 Muži uznanlivo zamrmlali. Krajanov argument bol nepriestrelný. Severská ríša vlastnila najväčšiu obchodnú flotilu na svete a všeobecne sa povrávala odveká múdrosť, že neexistuje miesto, kam by Severan nevliezol s vidinou zisku.

 „Ale predsa len...,“ škriabal si jeden z kupcov pochybovačne bradu, „po Basshte kolujú historky o tom, ako nejaký dobrodruh prináša do minciarne zlaté tehly. Vraj ich nosí z juhu, z púšte.“

 „Z juhu? Z púšte?“ Jonáš sa naňho zadíval krivým pohľadom a dodal poznámku, ktorá okolostojacich rozosmiala: „Pokiaľ viem, je tam len piesok. A ani len ten nie je zo zlata, aby ho čert vzal!“

Martin Jurík

Martin Jurík

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prekladateľ "by accident"; rádoby spisovateľ; fanúšik mačiek, dobrého sci-fi a ešte lepšej hudby. Malo to byť síce tajomstvo..., ale som tiež jedným zo šéfredaktorov Denníka STE. Zoznam autorových rubrík:  Škoricovník

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu