Domov, sladký domov 3/4

Autor: Martin Jurík | 7.8.2015 o 7:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  48x

3. kapitola (časť 3/4) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava. 

Keď za jasného počasia dorazili do prístavného mesta Epira, Severan do seba naplno vdýchol vôňu, takú typickú pre prístavné mestá Severskej ríše z pobrežia Vnútrozemného mora. V povetrí sa miešali pachy rýb, korenín, celoročných pestrých kvetov, datľových a olivových hájov i ojedinelé chladivé závany z dlhého pásu horských masívov, ktoré obopínali najväčšiu metropolu impéria. Konečne doma! Po dlhých, zdanlivo nekonečných rokoch, strávených na inom kontinente!

            V Epire si kúpil somára a pridal sa ku kupeckej družine, ktorá pokračovala po vydláždených obchodných trasách najprv nížinatou provinciou Rovno, aby potom prešla priesmykom Nahor až do vysokých zasnežených vrchov. Široké udržiavané cesty a reťazec pohodlných hostincov im spríjemnil i urýchlil púť. Neubehlo ani desať dní a pred nimi sa roztvorila malebná panoráma ozrutnej kotliny. Kam oko dovidelo, rozprestierali sa sýtozelené pastviny, uprostred preťaté zľahka skľukatenou riekou a lemované šedým masívom strmých hôr. Kotlinu poeticky nazývali Devino lono, keďže po zostupe z priesmyku Nadol a následnom výhľade môže prichádzajúcim pripomínať tvary istých ženských orgánov. Údajne ju takto poeticky kedysi dávno nazval oddiel vyprahnutých vojakov, ktorým sa ako prvým podarilo úspešne vrátiť z vojenskej výpravy za hranicami kotliny. Bol to však aj jediný poetický názov od Severana v srdci Severskej ríše. Severania sa o poéziu nezaujímali, o poetické názvy už vonkoncom nie. Mesto Citadela sa rozprestieralo uprostred kotliny, priamo v najostrejšej zákrute rieky Rieka. Vodný tok ho tak chránil z troch strán a dával mu jeho charakteristický pôdorys kruhu. Mohutnými hradbami obklopená Citadela sa delila na štyri mestské časti a uprostred, na umelom ostrove ovenčenom kanálmi, sa do výšky vypínal palác regenta spolu s ústrednou budovou Ríšskej banky, Akadémiou vied a pobočkou Meidanu.

            „Rodisko moje drahé,“ povzdychol si Jonáš a otrávene si odpľul.

            Karavána sa ocitla na rozľahlej nížine uprostred fariem, polí a pastvín. Kopytá koní klopotali po majestátnej, mramorom priamočiaro vydláždenej magistrále, lemovanej alejou topoľov a bronzovými sfingami, chrliacimi vodu do ozdobných žliabkov. Severania si dali záležať, aby príchod do veľkomesta zapôsobil na cudzincov čo najohromujúcejšie. Zaplatili zahraničných architektov a nechali za hradbami i mimo nich vybudovať cesty, aleje, paláce, svätostánky, námestia, fontány či sochy. Našťastie im cudzokrajní umelci aj povymýšľali názvy. Z námestia 3B sa tak stalo Námestie plačúcich dryád, zo sochy „tretia zľava pri múre“ zasa Zadumaný beduín. Často však dochádzalo k rôznym kuriozitám, keď sa severanská nepoetickosť so zahraničnou vynaliezavosťou úplne nepohodla. Jonáš sa tak napríklad ubytoval v hostinci „44x kategória A“ na ulici Rozpálenej vášne.

            Skutočnosť, že zakotvil práve vo vykričanom rajóne, prakticky zmýšľajúcemu Severanovi vôbec neprekážala. Nachádzal sa čo najbližšie k centru a čo najďalej od miesta, kde vyrastal. Jonáš totiž pochádzal zo smutne vychýreného sirotinca a všetky jeho spomienky na detstvo sa viažu k jeho pokusom utiecť. Pokúsil sa o to celkovo desaťkrát a desaťkrát mu to nevyšlo. Najhoršie skončil aj s dvoma ďalšími deťmi, keď skúsili ujsť cez stoku. Podarilo sa im dostať do systému mestských kanálov. Ich cieľom bolo podplávať hradby a uniknúť z Citadely. Takmer uspeli, keby na konci tunela nebola mreža, cez ktorú sa nemali šancu prepchať. Dvaja kamaráti sa vtedy utopili a Jonáš sa zachránil len zázrakom – podobným, aký mu prial aj v púšti pri úteku pred beduínmi.

            Napokon svoje úmysly vzdal a keď dovŕšil osemnásty rok, aj tak ho zo sirotinca vyhodili. Okamžite mestu otočil chrbát a zaprisahal sa, že sa sem nikdy nevráti. Svoju prísahu porušil presne desaťkrát.

            Dobrá poloha hostinca sa mu vyplatila. Pretože trvalo celý týždeň, kým si ho v Ríšskej banke niekto všimol. Dennodenne tam meral cestu a dennodenne si ho pohadzovali ako horúci zemiak, len aby sa ho zbavili. Dokonca aj prostitútky na ulici si naňho zvykli a len mu priateľsky kývli vždy, keď prechádzal okolo.

            „Vážený, takéto projekty nie sú v našej kompetencii,“ odvrkol mu referent oddelenia bežných investícií, kam ho počas prvého dňa poslali zo služieb zákazníkom. „Musíte sa obrátiť na oddelenie mimoriadnych projektov, ktoré má však stránkový deň až zajtra.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?