Domov, sladký domov 4/4

Autor: Martin Jurík | 14.8.2015 o 7:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

3. kapitola (časť 4/4) z knihy Škoricovník - Zlatá Cesta, Martin Jurík a Michal Ružička, vydal v roku 2013 Marenčin PT, Bratislava. 

Mimoriadnosť oddelenia mimoriadnych projektov sa prejavila v tom, že mu strčili do rúk sedemdesiatstranový dotazník. Musel odpovedať na otázky typu, či v noci chrápe, či si denne umýva zuby, či pri jedle mľaská, akú formu závislosti uprednostňuje, akú formu má jeho stolica, alebo ktoré je jeho obľúbené evanjelium o vzniku Meidanu. A, samozrejme, nesmeli chýbať čísla. Koľko zarobil, koľko zaplatil na daniach, koľko rokov odpracoval, koľko zamestnaní vystriedal (a aké), koľko žien vystriedal (a aké), koľko chytil rýb (a aké), koľko prišliapol mravcov (stačí odhad), koľko dní v roku je chorý, koľko hodín v roku prespí, koľko krokov denne urobí... Jediná otázka, ktorá sa týkala jeho samotného zámeru, znela: „Čo od nás chcete?!?!“ S možnosťami odpovede: a) nič, b) rád vyplňujem dotazníky, c) chcem prispieť k rozvoju podnikovej kultúry. Keď sa Jonáš ohradil, aký nezmysel mu podstrčili, šéf oddelenia ho vypoklonkoval z dverí so slovami, že kým nebude mať dotazník vyplnený, nech sa tu neukazuje. Jonáš tak strávil celú noc hryzením si nechtov a pri vypĺňaní tisícov kolónok pri svetle sliepňajúcej sviečky sa mu po lícach neraz rozkotúľali slzy zúfalstva. Neskôr sa dozvedel, že dotazník vypracovala renomovaná externá consultingová firma, ktorú riaditeľ banky najal za veľké peniaze, aby spoločne so stovkou ďalších externých consultingových firiem za veľké peniaze vypracovali novú ofenzívu podnikovej kultúry podniku. Na ďalší deň ráno vytrhol šéf oddelenia pre mimoriadne investície dotazník z rúk vyčerpaného Jonáša a pred tým, ako mu nenávratne zatresol dvere pred nosom, naňho vyletel: „Do pol roka vám dáme odpoveď. Ak sa tak nestane, sťažujte sa na oddelení reklamácií.“

            Zmoreného Jonáša s opuchnutými červenými očami si naveľa opäť všimol jeden z referentov služieb zákazníkom. Dal sa mu napiť, dokonca mu ponúkol suchý chlieb. Potom Severana, neprítomne žujúceho tvrdú kôrku, odprevadil na oddelenie internej komunikácie. Tam ho zavrel do úzkej miestnosti s vydýchaným vzduchom s asi ďalšími dvadsiatimi klientmi a nechal ho čakať niekoľko hodín v najvyšších horúčavách. Keď prišiel na rad, museli ho ďalší dvaja podopierať a usadiť v kresle vedúceho oddelenia, aby neomdlel. Šéf oddelenia internej komunikácie si ho premeral od hlavy po päty a spýtal sa ho:

            „A ty si čo spravil pre podnikovú kultúru?“

            Jonáš sa mu pokúsil vysvetliť, prečo prišiel, po troch vetách ho však vedúci prerušil, oznámil mu, že je na zlej adrese a ukázal prstom na dvere.

            Zvyšok dňa strávil Jonáš vo vysokých horúčkach a cez noc sa uňho vystriedalo niekoľko prostitútok, ktoré mu vymieňali obklady a potajme dúfali, že si ho získajú ako klienta. Ráno bol opäť fit a pripravený na ďalší pokus v banke. Aspoň Imhova lebka ho zbytočne nerozčuľovala, vždy poslušne čakala za dverami izby na jeho návrat a poctivo mu strážila osobný majetok.

            Na štvrtý deň sa mu podarilo objaviť oddelenie realitných investícií. Niekto mu totiž na smrť vlastnej manželky odprisahal, že ide presne o subjekt, ktorý vyhovie jeho požiadavkám. V príjemne chladnej, pohodlne zariadenej kancelárii ho privítal sympatický usmievavý muž v stredných rokoch, ponúkol ho tabakom, čerstvým ovocím i domácou pálenkou. Povzbudený Jonáš sa konečne uvoľnene rozhovoril a vyrozprával vedúcemu oddelenia celý svoj podnikateľský zámer. Muž pritom pobafkával a sústredene prikyvoval.

            „Dáva mi to zmysel,“ ozval sa, keď Jonáš skončil. „Mám podobné informácie.“ Potiahol si z fajky, poprevaľoval dym v ústach a pokračoval: „Colní zamestnanci impéria z veľkého múru, ktorí vykonávajú aj prácu pre Ríšsku banku, hlásili podivných prišelcov tmavej pleti z púšte. A ďalej...,“ odkašľal si, „sa tu pred pár rokmi objavil obchodník so zlatými tabuľkami, ktoré vraj odkúpil od otrokárov z juhu. Podľa nich zlato získali od tmavých zajatcov z veľkej diaľky. Takže vaša verzia je potvrdená už z dvoch zdrojov.“

            Jonáš horlivo potriasol hlavou.

            „Teraz nám zostáva vyriešiť, ako expedíciu zafinancujeme a kto ju povedie. Zastrešiť by ju mohlo aj naše oddelenie, keďže ide o získavanie pozemkov na ďalekom juhu. Šlo by o realitný developerský projekt, ktorého by sme boli investorom. A vy by ste boli developerom,“ ukázal koncom fajky na Severana. „Takto by sme vám ako banka mohli poskytnúť úver na expedíciu. Ten by ste splatili vo forme podielu spoločnosti na ťažbu zlata, kde by ste v prospech banky odstúpili sedemdesiat percent. Ponechali by ste si tridsať.“

            Jonášovi sa rozžiarili oči. Najradšej by vyskočil a tohto človeka vyobjímal. Konečne úradník, v ktorom sa naplno prejavila najväčšia severská cnosť – túžba po profite.

            „Beriem!“ vykríkol a udrel si päsťou do dlane.

            Starší muž zdvihol prst na znak toho, že ešte nedohovoril.

            „Podrobnosti si dohodneme postupne. Ešte dnes sa stretnem s finančným riaditeľom banky. Je to triezvy a podobne rozmýšľajúci človek – náš človek. S finančnou zodpovednosťou by sa stal spoluorganizátorom projektu. Zajtra príďte v tomto čase, budem mať pre vás viac.“

            Jonáš rozradostene vyskočil z kresla a oboma rukami nadšene úradníkovi triasol pravicou.

            „Samozrejme, prídem, rád!“

            V najlepšej nálade a veselo si popiskujúc sa odobral do hostinca. Všetko sa mu zdalo krajšie, vzduch čistejší, farby jasnejšie, ľudia milší. Klaňal sa dámam, usmieval sa na prostitútky, kýval deťom. Objednal si najlepšiu večeru, zapil ju luxusným vínom a odobral sa do postele, aby nepremeškal zajtrajší termín.

            Ráno si opäť rozjarene vykračoval a pre zmenu kýval dámam, usmieval sa na deti a klaňal prostitútkam. Dorazil do banky so širokánskym úsmevom a keď zastal pred kanceláriou svojho nového obchodného partnera, zostal stáť ako obarený. Dvere oddelenia realitných investícií boli potiahnuté čiernym súknom a na otázku, čo sa stalo, mu jeden zo zamestnancov banky sucho prezradil:

            „Šéfa nášho oddelenia zabila včera večer na hlavnom námestí padajúca socha.“

Jonášovi v šoku ochabli kolená. Na pol ucha ešte vnímal, ako mu zamestnanec rozpráva, že socha bola darom banky mestu a predstavovala vrchol moderného umenia. A že pri jej páde ich šéf bez nároku na odškodné zachránil život jednej mladej dáme. A keď už sa mu Jonáš chystal vysvetliť, že s vedúcim uzavrel istú dohodu, ho muž potľapkal po pleci a zahlásil, že so smrťou starého vedúceho umreli aj všetky nepísané dohody a že oddelenie do nájdenia nového ani žiadne neuzavrie. Severan však nestratil duchaprítomnosť a vyžiadal si finančného riaditeľa, o ktorom sa zosnulý šéf vyjadril ako o „našom človeku“.

            Trvalo celú hodinu, kým našiel finančný úsek a dostal sa na rad k neobyčajne pôvabnej sekretárke. Tá ho jemným štebotom a roztomilým úsmevom zastavila už rovno vo dverách:

            „Pán riaditeľ tu dnes nie je. Bude tu až zajtra. Takže príďte zajtra.“

            Jonáš sa skľúčene odvliekol do hostinca. Cestou sa nikomu neklaňal, na nikoho sa neusmieval a ani nekýval. Len sa na celé mesto mrzuto mračil. Na polceste ho zastihla prudká dažďová smršť a zmáčala do poslednej nitky. Jonáš zaspával hladný, nesmierne uzimený a ešte o niečo väčšmi nahnevaný na osud, pričom Imhova lebka sa naňho súcitne dívala z nočného stolíka.

 

            V onen večer skonštatoval Sajmon, riaditeľ finančného úseku Ríšskej banky, že práve prežil najpokojnejší pracovný deň svojho života. Prežila, ale o deň skôr, aj manželka istého nemenovaného zamestnanca banky, keď sa na ňu na hlavnom námestí Citadely zrútila nedávno inštalovaná socha. Od istej smrti ju zachránil vedúci oddelenia investícií, jej milenec. Jeho, na rozdiel od jeho milenky, moderné umenie doslova rozdrvilo. Prežitie ženy malo za následok desať rokov mimoriadne nešťastného manželstva, ktoré sa skončilo obesením sa zamestnanca na lustri v aule banky. Za tú dobu mu stačila porodiť dve dcéry a podviesť ho s tridsiatimi ďalšími chlapmi. Ale to už je iný príbeh, do ktorého vás nič nie je.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?