„So zavŕšením môjho dvadsiateho roku som sa konečne dostal do veku, kedy sa mladým mužom umožní vybrať sa do zasľúbenej zeme. Vydávame sa na dlhú a nebezpečnú púť najprv cez tropický prales, potom cez hory, ktorých končiare sa strácajú v nebesiach, ďalej zradné močariská, krajinu posiatu balvanmi a napokon cez túto zdanlivo nekonečnú púšť...
...Veľkí Majstri, ktorí k nám prišli pred vzdialenými vekmi, nám zanechali časť svojej posvätnej múdrosti. V nej sa hovorí, že ich máme navštíviť v raji, odkiaľ pochádzajú, máme za nimi prísť do raja. A tak náš ľud zaviedol túto ušľachtilú tradíciu. Mnohí z nás sa vydávajú na sever, aby sa dostali až sem. Aj ja som tu, prišiel som za mojimi bratmi a druhmi, ktorí sem zavítali predo mnou. Trvalo mi to celý celučičký rok, ale som tu! Konečne!
...Moji rodičia mi na cestu dali plaketku s rytinou zobrazujúcou časť vášho sveta. Každý z pútnikov takú dostane. Aby nezabudol, odkiaľ pochádza a aby ju raz odovzdal svojim potomkom ako pamiatku na starú vlasť. A tiež, aby sme podľa nej v novej vlasti spoznali, kto je z nášho ľudu a k to nie. Ale..., ako sa na vás dívam, vy ste úplne odlišní ako my, vy sa nepodobáte na Veľkých Majstrov...
...A tak si predstavte, ako moja cesta vyzerala, keď som prešiel Červenú roklinu, Bránu smrti a Veľké pieskové vodopády. Celých dvadsať dní som ledva našiel pramienok vody. Všade sa povaľovali len vybielené kosti podochnutých zvierat a bralá, ktoré pražiace slnko stáročiami, či možno tisícročiami rozpálilo do žerava. Prešiel som všetkými týmito vražednými úskaliami, kde len hady a supy hniezdia, a viete si predstaviť moje pocity, keď sa predo mnou otvorila tá obrovská púšť, tá nekonečná púšť. Cez deň rozpálená ako vyhňa, v noci chladnejšia ako čokoľvek, čo som doteraz spoznal.
...Viete si predstaviť, v akej situácii som sa ocitol. Netrvalo dlho a minuli sa mi všetky zásoby vody i jedla. Našťastie mi bohovia zoslali zázrak. Nenechali ma skonať a dožičili mi nájsť zasľúbenú zem, zem praotcov i pradávnych sĺnk, zem, kde vraj tečú rieky medu a mlieka, kde pečené holuby padajú z nebies priamo do úst, kde panny čakajú v zástupe a každý sa tu má ako v raji... Chcete počuť, ako som prežil? Zázrak, ó zázrak! Stretol som púštneho jednorožca. Vo chvíli, keď som už pred očami videl svoj koniec a vyprahnutý, bez štipky síl som ležal v zvyšku tieňa rozpadávajúcej sa duny, sa predo mnou zjavil púštny jednorožec! Samotní bohovia mi ho zoslali, aby ma zachránili! Táto ušľachtilá bytosť ku mne prišla a začala mi oblizovať tvár. Čeľusťami ma uchopila za rameno a opatrne ma postavila na nohy. Neviem, či sa mi to marilo, alebo to bola pravda, ale videl som trblietavú auru okolo zvieraťa, v ktorej sa vlnil vzduch. Dotyk jeho najjemnejšej srsti mi dodával silu až do takej miery, že sa mi podarilo vyšvihnúť sa mu na chrbát a cválať na ňom. Jednorožec so mnou cválal deň i noc, niesol ma na sever, do zasľúbenej zeme.
...Avšak podľa legiend našich predchodcov ma čakal ešte dlhý a namáhavý kus cesty. Potreboval som jesť a piť. Nemohol som existovať iba zo zázračnej vôle zvieraťa. A tak som vo chvíli, kedy jednorožec zastavil, aby si oddýchol, vytiahol z brašne nôž a podrezal mu hrdlo. Krvou som napustil mechy, stiahol ho z kože a mäso naporcoval a naložil do soli. Zvyšok som obetoval bohom a poďakoval sa za ich štedrosť. Krv i mäso zvieraťa mi dodali neuveriteľnú silu, cítil som sa ako znovuzrodený! Stačilo mi zopár dúškov a hltov denne a dokázal som bežať bez prestania – bežať až sem! Zdalo sa mi, akoby ma nohy niesli samé, akoby som letel nad pieskami, akoby ma priazeň bohov...“
„Čo ste to spravili?!“ strhol sa náhle imigračný úradník, ktorý dovtedy pri rozprávaní útleho chlapíka stojaceho pred jeho stolom, podriemaval a hlava mu neustále klesala na formulár, kam má podľa protokolu zapisovať výpoveď votrelca z púšte a vyplňovať či zaškrtávať jednotlivé kolónky na papieri.
Podivne oblečený vychudnutý černoch s hlavou ako melón, kostnatými rukami, odstávajúcimi ušami a okrúhlymi zlatistými očami si radostne poskočil, tľapol do dlaní a zakrepčil nejaký krátky rituálne tanec. Dvaja strážcovia s obrími ozubenými halapartňami a kamennými tvárami sa na seba neurčito zadívali.
„Priazeň bohom ma doniesla až...,“ spustil a bol by pokračoval, keby sa precitnutý a z poobedňajšej letargie vytrhnutý imigračný úradník nezdvihol spoza stola a nezačal naňho štekať.
„Vy ste zabili púštneho jednorožca?! Uvedomujete si, akého zločinu ste sa dopustili? Podľa zákona číslo 123 o pytliactve v ríšskych lesoch, paragrafu 456 o ochrane ohrozených druhov zvierat, odseku 789 o mimoriadnej ochrane magických druhov zvierat, o ktorých kolujú legendy a zvesti ste sa dopustili zločinu, ktorý vás môže stáť doživotie!“
„Ale ja...“, jachtal černoch, ktorý sa mimochodom volal Imho, syn Omga Zlatonechtého, vnuk Rofla prezývaného „Pozlátka“ a pravnuk Wetefeho Zubozlátka, ale to chlapa za stolom vonkoncom nezaujímalo.
„Dopustili ste sa neslýchaného zločinu!“ jačal ďalej úradník ako zmyslov zbavený, „a hneď trojnásobného! Ste si vedomý toho, že na základe sadzobníka trestov vás môžu odsúdiť až na desaťtisíc rokov vezenia?“
Imhovi pri cifre desaťtisíc zovrelo žalúdok. Veď len prednedávnom dovŕšil dvadsiatku. A samotný prechod púšťou mu pripadal ako večnosť. Preto si nevedel predstaviť, čo v tom vezení bude tak dlho robiť.
„Chcete stráviť desaťtisíc rokov v chládku?“ pýtal sa úradník a škaredo na vyziabnutého a cestou zmoreného černocha zagánil. „Chcete stráviť desaťtisíc rokov v tmavej studenej vlhkej podzemnej kobke a zostať tam žiť medzi potkanmi, pavúkmi, švábmi a červami?“
Imho len pokrútil smutne hlavou. Zadíval sa na obrovský múr so strieľňami a palisádami, za ktorým sa týčila vysoká kamenistá hora posiata zelenými svahmi a porastmi. Z oka sa mu vykotúľala zlatistá slza a dopadla na horúci piesok, z ktorého sa okamžite vyparila. Na prvé počutie znela predstava chládku síce dobre, ale takto si príchod do zasľúbenej zeme naozaj nepredstavoval.
„Počkajte tu, ani sa nepohnite,“ zavrčal úradník, vstal spoza improvizovaného zvetraného stola schovaného v tieni veľkého rozkladacieho slnečníka a ťažkopádne odkráčal k výťahu, ktorý bol zapustený do drevenej konštrukcie opierajúcej sa o vonkajšiu stranu múru. Kovová plošina zadunela pod jeho sandálmi a Abdulah ibn Hnusný ďobol mäsitým prstom do tlačidla so šípkou nahor. Obézny úradník si na vrchole múra uľavene vydýchol. Síce tu pražilo slnko rovnako ako všade naokolo, vial tu príjemný svieži vietor dujúci od severu, od skalnatého svahu, ktorý domáci nazývali Dutou horou. Masívnym vrchom sa totiž tiahla obrovitánska vodná jaskyňa, ktorá spájala teplé a pokojné Vnútrozemné more so studeným a búrlivým Súmračným oceánom. Skala, okrem toho, že spájala dva kontinenty, predstavovala jeden z najdôležitejších strategických bodov západnej hemisféry. Všeobecne platilo, že kto ovládal Dutú horu, tomu patril obchod v týchto končinách sveta. Útroby jej jaskyne poskytovali dostatočne priestranné a vynikajúco chránené útočisko a tak ju Severania prerobili na najväčší prístav sveta, ktorý sa aj stal domovom najväčšej vojenskej i obchodnej flotily novodobých čias.
Abdulah ibn Hnusný si utrel z čela pot a napravil turban, z ktorého sa mu uvoľnil dlhý pás látky, vial roztopašne vo vetre a plietol sa mu pod nohy. Podobne, ako jeho krajania, aj on neznášal Severanov. Samozrejme, že im to nikdy nedávali najavo. V ich prítomnosti sa úslužne klaňali, doširoka usmievali a obtierali im med okolo úst. Za ich chrbtami však už tradične spustili hromobitie nadávok, preklínali ich potomkov i predkov, privolávali na nich mor, zemetrasenia i požiare a želali im smrť v strašných mukách. Pretože ich považovali za kolonistov, okupantov a potkanožrútov. Abdulah to najviac pociťoval pri pohľade na každého nového černocha, ktorý sa vynoril spoza púšte. Drzo sem doliezol a vytiahol naňho rovnaký dojímavý príbeh a vkladal ho do vzletných, smiešne básnických slov. Asi si ho dával dokopy celý ten rok, čo liezol púšťou, roklinami či kým ďasom. Keby tu neboli Severania, ich právo a zvrátené názory na ľudskosť, on, Abdulah ibn Hnusný, a jeho slávny ľud pobrežných dobyvateľov, by túto zberbu z púšte dávno odchytili, hodili do arény, alebo vykastrovali a predali do otroctva. Ale nie, Severania majú samozrejme svoje vlastné predstavy o ľudskosti, oni radšej postavili ozrutný múr, ktorý sa tiahne od pobrežia k pobrežiu. Ich príchodom sa zrušilo otroctvo, odstránila polygamia a zakázali šaty, ktoré zahaľovali ženy od hlavy až po päty. Na druhej strane..., Abdul zvraštil čelo a lišiacky sa zaškľabil, na druhej strane priniesli dokonalú byrokraciu, ako stvorenú na týranie vlastných občanov. Priniesli technologický pokrok, banky a ich poplatky, nové druhy zbraní (ktorými kedysi Južanov prevalcovali za niekoľko týždňov a zabrali im územia), alkohol, krátke sukne, výstrihy – ale to najdôležitejšie: priniesli škoricu! Zázračnú substanciu, ktorú pobrežný svet „lupičov a otrokárov“ (ako ho Severania láskyplne nazývali) dovtedy nepoznal. Abdul sa vo vyšších formách mágie a technológiách príliš nevyznal. Úplne mu stačilo, že vedel, že táto podivne páchnuca látka raz bude hýbať celým svetom. A to doslova. Zázračná substancia, ktorú ľudia familiárne prezývali škorica, mohla slúžiť ako čokoľvek. Platidlo, zaklínadlo, či dokonca ako prostriedok na potenciu. Vedel, že výťah, ktorým jazdil z múra a na múr, poháňal amulet zhotovený zo škorice. Rovnako ako ventilátor v kancelárií. Alebo kanvicu, ktorá vďaka nemu zohrievala vodu. Že dodával silu rôznym kryštálom, v ktorých sa po večeroch rozžiarilo svetlo, aby svojim jasom zalievali ulice severských miest, alebo priestory prístavu vo vnútri Dutej Hory. A tak ďalej, a tak ďalej. Existovalo ešte veľa vecí, o ktorých Abdul nevedel, ktorých vedomosti by mu však boli k ničomu, lebo by im nerozumel. Patril totiž k bežným imigračným úradníkom v službách Severskej ríše a vďaka svojej nenáročnej práci, ktorú mu Severania poskytli, si nažíval v obstojnom blahobyte. Z vďaky si za to na nich príležitostne ponadával.
Abdul nechal Imha na slnku čakať celú hodinu. Veď keď sem šiel rok, hodina ho nezabije, povedal si škodoradostne. Popritom si stihol zapáliť fajku, naolovrantovať sa a vymočiť sa z múra, otočený k Dutej Hore, smerom na sever. Nenáhlivo sa domotkal k slnečníku a na stôl položil niekoľkostranový formulár, ríšsku pečiatku a na dôvažok oň tresol kalamár s husím brkom až z neho vyšplechlo pár kvapiek.
„Meno!“ vyštekol na černocha hneď ako sa prácne usadil.
Imho odpovedal rad za radom na rôzne zvláštne otázky, ktorým vôbec nerozumel. Úradník sa pri jeho rozpačitých slovách len posmešne uškŕňal a škrtal jednu kolónku za druhou.
„Cestovný pas máte?“
„Čo prosím?“
„Takže nemáte. Pozývací list máte?“
„Aký list?“
„Ani to nemáte. Skvelé. Vízovú doložku z našej ambasády?“
„Čo...? Čo?“
„Aj tá chýba! Povolenie imigračného úradu?“
„Ja nemám žiadne povolenie...“
„Skvelé! Potvrdenie o zdravotnej prehliadke?“
„Prehliadke?“
Abdulah sa pri pohľade na zmäteného príšelca neubránil zadúšajúcemu chichotu. Až sa musel zhlboka nadýchnuť a odpľuť si.
„Vyplnené colné tlačivo?“
„Čo to je...?“
„A na záver: Povolenia na prekročenie ako ríšskej hranice, tak na prechod do Južnej provincie?“
„Nemám... nič také...“
„Výborne!“ zabuchol Abdul kalamár a tlesol si do dlaní.
„Môžem už ísť?“ spýtal sa nesmelo Imho a kostnatým prstom ukázal na konček Dutej Hory.
„Môžte, priateľu,“ odvetil zjavne uspokojený imigračný úradník, „ale naspäť.“
Pri posledných slovách sa nahlas rozosmial. Obaja strážcovia s halapartňami na seba opäť mlčky zazreli.
Keď sa dorehotal, úradník nemotorne vstal, vypol pupok a založil ruky za chrbát. Začal zo seba chrliť frázu, ktorú medzičasom ovládal perfektne naspamäť a vedel by ju odrecitovať, aj keby ho vytrhli z najhlbšieho bezvedomia.
„Ctený Impo, syn a vnuk neviemkoho-všelikoho. V mene mocnej Severskej Ríše vám týmto, ako jej hrdý a verný zástupca vo veciach prisťahovaleckých, podľa zákona 321 o príchode neželaných osôb, udeľujem status persony non grata. Máte čas presne 15 minút k tomu, aby ste opustili výsostné územie ríše, v opačnom prípade budeme vaše zotrvanie považovať za akt agresie a prijmeme následné obranné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie integrity našej slávnej ríše. Týmto vás vyzývam k neodkladnému ústupu z predmetného teritória a pod najvyšším trestom vám zakazujem ďalší vstup naň.“
Černoch sa na vypaseného úradníka v bielom kaftane a predimenzovanom turbane len vystrašene pozeral. Sánka mu klesla a poodhalila dva rady zlatisto ligotavých zubov.
„Čo mám vlastne urobiť?“ opýtal sa nechápavo.
„Vypadnúť!“ zreval nahnevane úradník, ktorého už celé divadlo omrzelo a tešil sa na šálku kávy na terase z opačnej strany múra.
„Ale kde je tá hranica?“
„Tam!“ naznačil Abdulah smerom do púšte a vytiahol spod kaftanu strieborné hodinky na retiazke, „trinásť minút!“
„Nič nevidím...,“ zaúpel Imho a od zúfalstva sa roztriasol.
„Vyznačili sme ju palicou do piesku.“
„Nič som nevidel, určite ju vietor...“
„Neznalosť neospravedlňuje!“ hučal úradník a prešľapoval nervózne na mieste, „dvanásť minút!“
„Ale...“
„Jedenásť minút!“
„Môžem si aspoň doplniť vodu?“
„Nie! Desať minút!“
Imho si sťažka povzdychol. Zlatistý lesk z očí, ktorý odrážal nezlomnú vôľu a odhodlanosť, sa náhle vytratil. Zhasol. Útly mužík smutne zvesil hlavu. Neprítomne sa otočil, nastavil múru, Dutej Hore i vytúženej zemi chrbát a pomaly sa začal vliecť naspäť do púšte. Ani viac nezaregistroval, ako za ním úradník vykrikoval ubiehajúce minúty. Napokon mu to bolo úplne jedno. Pretože vedel, že cestu naspäť aj tak neprežije.
Jedno však imigračný úradník Abdulah ibn Hnusný ani len netušil: že záhadná plaketka, ktorú každý z pútnikov dostal ako talizman na cestu, nebola hocakou plaketkou. Keby si dal čo i len najmenšiu námahu a preskúmal cudzincovu brašnu, dospel by k nevídanému objavu. To však nehrozilo, pretože nik z imigračných úradníkov Severskej Ríše by si v živote väčšiu námahu, ako mu kázala nevyhnutnosť, nedal. A preto nik z nich o plaketkách cudzincov v púšti ani len netušil. Netušil o nich nikto z úradníkov a pravdepodobne ani nikto z celého impéria. Okrem možno jedného jediného človeka...
